Príbeh o čistej, oddanej, bezpodmienečnej láske Bhamati a jej pochopenie manželovho poslania a povinnosti voči ľudstvu, ma inšpirovalo napísať tento článok.
Je množstvo teórií o tom, ako by mali muž a žena spolu žiť a vzájomne si dávať a prijímať lásku. Väčšina z nich je založená na podmieňovaní, očakávaniach a predstavách. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, schovávajú aj nepatrnú časť vlastnenia a ovládania toho druhého. Vychádzajú z vlastností osobností a aspektov hmotného sveta. Láska, tak ako ju „poznáme“ sú len mentálnym vzorcom. Naše predstavy, rôzne definície a podmieňovania o tom, ako by to malo byť v láske, vo vzťahu, v milovaní, nám bránia skutočne milovať, oddať sa a prežívať skutočný vzťah.
Všetko začína, a zároveň končí u Boha. My patríme Bohu, nikomu inému. Dokonca je mylné myslieť si, že patríme sebe. Každý z nás pochádza od Boha. V každom je duša a Nadduša, Boh sídliaci v srdci každej živej bytosti. Každý z nás je Božská iskra, a tú by sme mali vidieť a ctiť vo všetkom. Musí sa ctiť každé Božie stvorenie, pretože v každom sídli On. Tam by sme mali začať. Úctou, rešpektom a zachovaním dôstojnosti každého, vrátane seba.
Princíp lásky nemá romantický rozmer. Láska nie je len o sladkosti a pozornosti, o sladkých slovách a romantických prejavoch. Láska nie je o pocitoch. Láska nie je o predstavách a vzájomných dohodách. Láska nie je o tom, ako by to malo byť. Láska nie je vrátení lásky tomu druhému v inej forme. Lásku si zamieňame za určitý stav príjemnej emócie, poblúzneniu, náklonnosti, blízkosti...
Láska začína ako vzťah k Bohu, a vzťah k všetkým živým bytostiam. Vo vzťahu medzi mužom a ženou sa nachádzajú dve samostatné, individuálne bytosti, ktorých vzájomný vzťah bol vytvorený na základe karmy, predchádzajúcich, aj vzájomných, činov. A zároveň každá z týchto bytostí vytvára svoj individuálny vzťah k Bohu, ktorý je prvotný a ten „pravý“, skutočný.
To je veľmi dôležité si to uvedomovať, pretože sa hneď na začiatku vyhneme ovládaniu, manipulácii, podmieňovaniu a vlastneniu toho druhého. A je to jedno, či je to vzťah medzi mužom a ženou, rodičmi a deťmi, alebo medzi priateľmi.
Ak do vzťahu medzi mužom a ženou vstupuje ich prvotná láska k Bohu, tak sa ich vzájomný vzťah lásky rozvíja. Je to vždy proces dozrievanie človeka do stavu celistvosti so všetkým živým. Tento stav celistvosti, súčasť celku, to je prejav Božej lásky, stavu, že individuálna duša je nedeliteľnou súčasťou celku, vzájomne prepojená s ostatnými. Dokážeme ostatných vnímať a vytvoriť hlbokú úctu a rešpekt k nim, s pochopením, že sme z jedného zdroja. Sme si viac blízki, než si myslíme, preto by sme nemali prechovávať negatívne emócie, myšlienky, slová alebo skutky na adresu niekoho iného. Nemáme na to právo. Podstata duše je rovnaká, Božský zdroj, líšime sa iba telami a osobnosťami, ktoré sú výsledok našej karmy, predchádzajúcich činností a postojov, teraz alebo v minulých životoch. Všetci sme súčasť Boha, ľudia, zvieratá, rastliny.
Tento materialistický svet vníma lásku ako niečo erotické a sexuálne, niečo iskriace medzi mužom a ženou. Láska s erotikou a sexualitou nemá nič spoločné. Sexualita je pud, zmysel, zmyslový pôžitok, niekedy prechovávajúci náklonnosť, a zároveň závislosť a vlastnenie. A následne sa vytvára žiarlivosť a závisť, niekedy prerastajúca až do konfliktov a agresie. Mýlime si závislosť niekoho iného mať pri sebe, a potrebu energie a pozornosti, za lásku. Takýto vzťah je častokrát umelo udržiavaný kvôli deťom, majetku, prežitiu, prestíži...a zvykli sme ho nazývať láskou. Žiaľ sme vo veľkom omyle.
Láska sa začína vzťahom k Bohu. Láska je vidieť v každej živej bytosti Jeho. Láska je vytváranie úcty k Bohu a iným živým bytostiam. Týmto pochopením sa vytvára stav priazne, úcty, rešpektu a dôstojnosti, a to všetko vyzdvihuje vzťah na vyššiu úroveň. Skutočná láska je hodnota, ktorá má duchovný rozmer. Krok po kroku, udalosť za udalosťou, najprv v sebe rozvíjať vzťah k Bohu, a postupne dary ducha, pokoj, trpezlivosť, čestnosť, pravdovravnosť, odriekanie, slušnosť, vnútornú krásu, dobrosrdečnosť, pokora, láskavosť. Tieto dary máme všetci, každá duša v rôznej intenzite a kvantite. Ich rozvojom, v nás začne rásť skutočná láska, očistená od sebeckosti, v čistote a pokore. Ten, kto sa dokáže ponížiť v úcte k inej živej bytosti bude povýšený. Nesmieme mať žiadny skrytý zámer. Iba pokoru z úcty a ustúpenie inej duši ako Božiemu stvoreniu.
“Povinností každé živé bytosti je vykonávat pomocí svého života, majetku, inteligence a slov činnosti ve prospěch druhých.” To je poslání života. Člověk má zaměstnat své tělo a těla svých přátel a příbuzných, jakož i své bohatství a vše ostatní, co má, ve prospěch druhých." Caitanya-caritāmṛta (Ādi 9.41)
Skutočný vzťah muža a ženy je vzájomné sprevádzanie sa na ceste k Bohu. Vzájomný rast, duchovná realizácia. Vidieť v tom druhom Boha, vidieť v tom druhom aj jeho cestu k Bohu a jeho privátny vzťah s Bohom. Nech je osobnostne akýkoľvek.
Vidieť, že vzájomný vzťah je obrusovanie, zhadzovanie prebytočného emocionálneho balastu, vzorcov, blokov, presvedčení, nech to nazveme akokoľvek. Je to odhaľovanie tej podstatnej a skutočnej čistoty každej duše. Hlboká cesta do vlastného vnútra, mnoho otázok, seba pýtania sa, odhaľovanie udupaných a potlačených bolestí, sklamaní, nesplnených predstáv a očakávaní. Ten druhý, vedľa nás, nám ich pomáha vyťahovať. On / ona ukazuje naše predchádzajúce skutky, postoje, myšlienky, vnímania, a ukazuje emócie, ktoré sme svojím nevedomím konaním spôsobovali my iným.
Milovať toho druhého nám dovoľuje odhodiť všetky svoje sebecké (na úkor iného) záujmy, predstavy, očakávania, nádeje, strach. Vidieť a prijať ho, vidieť jeho posvätnosť v čistote duše a surovosť v zahalení osobnosťou. Milovať niekoho znamená poraziť všetky narcistické stratégie života. Milovať niekoho je prebiehajúca vnútorná genocída všetkých podôb a foriem „Ja“. Milovať niekoho nás presúva z priestoru, čo môžem získať, do priestoru, čo môžem dať, ako môžem prispieť. Nastáva vznešená porážka osobnosti formou neskonalej služby Bohu a blížnemu. Keď sme ochotní postaviť sa čelom všetkému a prijať to všetko, čo stojí v ceste sebarealizácie, keď sme ochotní počúvať, iba počúvať toho druhého, porozumieť mu, nevidieť iba seba, potom sa vytvorí spoločná cesta k Bohu, On priamo vstúpi ako skutočný sprievodca.
