Zomierame v okamihu, keď odovzdáme svoj život čakaniu a odkladaniu.
Zomierame v okamihu, keď začneme čakať, že niekto iný urobí prvý krok, že niekto iný urobí rozhodnutie.
Zomierame v okamihu, keď očakávame, že sa niečo stane, že príde nejaký zásah, nejaká udalosť, ktorá zmení náš život.
Zomierame v okamihu, keď začneme odkladať rozhodnutia, zodpovednosť, kedˇzačneme odkladať svoj život.
Zomierame v okamihu, keď čakáme, že sa zlepšia podmienky alebo okolnosti pre naše rozhodovanie a konanie, keď „uvidíme“ ako to bude,ako to dopadne.
Zomierame v okamihu, keď strácame odvahu žiť svoj život naplno.
Zomierame v okamihu, keď čakáme na zlepšenie svojej finančnej situácie,… keď budú peniaze, bude to lepšie.
Zomierame v okamihu, keď začíname žiť život podmieňovacím spôsobom.
Zomierame v okamihu, keď čakame na „niečo“, čo zmení náš život namiesto nás.
Čakáme, že sa niečo udeje, že niekto vstúpi do nášho života a nájde riešenie, že niekto alebo niečo rozhodne za nás, že niekto alebo niečo vyrieši nepríjemnú situáciu za nás, že niekto alebo niečo urobí TEN prvý krok. Čakanie je odkladanie samotného života. Vkladáme svoj život do rúk niekoho očakávaného, toho, kto rozhodne, tej udalosti, čo sa stane……zbavujeme sa zodpovednosti za seba samého a za udalosti v našom živote. Týmto spôsobom sa náš život začne vyvíjať podľa vonkajších okolností, vonkajších rozhodnutí a prvých krokov niekoho iného. Týmto spôsobom pravidlá nášho života určuje niekto iný alebo niečo iné, nad ktorým nemáme žiadnu kontrolu. Stávame sa obeťou okolností, pretože častokrát sa stane, že ten vonkajší zásah vôbec, ak vôbec, nie je podľa našich predstáv a očakávaní. Celé naše čakanie a odkladanie pramení z vlastnej nedôvery v seba, zo strachu alebo obáv z plnej zodpovednosti za svoj život a za svoje rozhodnutia, ktoré môžu prameniť z minulých nepríjemných alebo bolestivých skúseností, z obáv neurobiť chybu, aby jej následky nepriniesli utrpenie, sklamanie, bolesť, frustráciu…preto „pre istotu“ čakáme. Čakáme ako sa „veci“ udejú, uvidíme ako dopadnú a podľa toho sa zariadime. Žiaľ stane sa len jedna vec, budeme len reagovať, nebudeme tvoriť, budeme len reagovať na okolnosti, nebudeme situáciu vedome tvoriť, vytvárať. Čakanie a odkladanie života nás posúva do budúcnosti, ktorá ešte neexistuje, a ktorú si vedome nevytvárate. Prestávame žiť v prítomnosti, a začíname žiť ilúziu neexistujúcej budúcnosti alebo dávno zabudnutej minulosti. Čakaním a odkladaním žijeme neautentický, falošný život, dávajúc energiu nádeji, ktorej sami neveríme. Žijeme nádej, ale nie realitu, žijeme predstavu, a žiaľ našej mysli to stačí, a prestane vytvárať, pretože jej postačí emócia vzniknutá a prežitá z myšlienky nádeje, hoci je falošná, ale uspokojivá, ten „dobrý pocit“ budúcej budúcnosti. Čakaním zabúdame na Boha a sami na seba.
Prestať čakať a odkladať začína plným a jasným prijatím zodpovednosti za každý okamih, za každú udalosť, každú myšlienku, každý pocit, každú emóciu, každého človeka v našom živote, lebo my sme zdroj tvorby nášho života, udalosti sa dejú v našom živote. Majte dvere svojho života otvorené dokorán, ale už nestojte a nečakajte na priedomí a nestrácajte svoj vzácny čas vyzeraním na niekoho, kto by k vám mal prísť. Proste, len ich nechajte otvorené. Pozametané, otvorené, upratane priedomie. Žite svoj život ďalej v plnosti jeho krásy, buďte otvorení a prístupní voči všetkému, čo prináša a ponúka….urobte jednoduché bežné činnosti, upracte dom, byt, firmu, navarte dobré jedlo, napečte koláč, choďte si zabehať, upracte svoje vnútro, prineste úsmev na tvár aj do duše, upracte vzťahy. Dovoľte si, aby prichádzali a vstupovali noví ľudia a príležitosti, aj keby mali byť vo vašom živote len chvíľu, užívajte si ich naplno! Nerobte si falošné predstavy ako by by to malo byť, veľké a večné predstavy, že takto to bude stále a naveky. NIE ! Vnímajte okamih, v ktorom sa to práve deje a prežite tento okamih na plných 100 %., pretože iba ten jediný sa práve prebieha. Užite si v ňom seba, ľudí, prostredie, situáciu, lebo je neopakovateľný a jedinečný ako ranný východ Slnka, denne sa opakujúci a predsa vždy iný, ktorý sa už nikdy, naozaj nidy nevráti. Majte svoje dvere otvorené pre akúkoľvek príležitosť, ale nečakajte nečinne na priedomí, pretože keď čakáte a vyzeráte na horizonte, kto alebo čo k vam príde, čo sa objaví, zabíjate ste vlastný život, prestávate žiť, a prehliadnete ľudí a príležitosti, ktoré sú vedľa vás, len preto, že vy pozeráte čakajúc do dialky nádej, ktorá možno niekedy príde alebo niekde na vás čaká. Všetko je len tu a teraz !
