Duchovno nie je spôsob úniku z reality hmotného sveta, ale cesta, spôsob, ktorý nám pomáha realitu hmotného sveta zvládať.

Každý okamih je pominuteľný, a nič sa neopakuje. My žijeme tak, ako by sme nemali umrieť, a potom sa takto správame k vzácnemu životu, neuvedomujúc si jeho hodnotu.

Človek musí zomrieť, aby povstala nová bytosť.

Potrebujeme mať dostatočne pod kontrolou myseľ, aby sme jasne a triezvo vnímali, čo sa skutočne deje, aby sme dosiahli nadhľad a nezaujatosť v situáciách, v ktorých sme, aj nie sme, priamymi účastníkmi. Potrebujeme čistú myseľ, aby sme prečítali a pochopili životné učivo. Triezvu myseľ dosiahneme poznaním a jeho aplikačným žitím. Účelom je mať dobrý základ v poznaní. Poznanie očisťuje inteligenciu, ktorej súčasťou sú pozorovanie, rozlišovanie, analýza, odhodlanie, odvaha.

Hovoríme, že máme málo času na všetko, a vytvárame si zoznam priorít, a pritom nevieme, čo vlastne priorita je.

Ale nie je pravda, že máme málo času, ale pravdou je, že ho zbytočne strácame na márnotratné.

Ak život, ako požehnanie pre sebarealizáciu, jasne a triezvo neuchopíme, premárnime ho, ako bohatstvo v rukách zlého pána.

Snažíme sa všemocne spríjemniť si pozemské, hmotné potreby, ale to nie je kultivácia vedomia. Týmto spôsobom neustále ostávame v kolobehu uspokojovania hmotných pôžitkov tela, akurát sa snažíme kultivovať ich kvalitu, ale takto ostávajú v pohybe iba materiálne priania. Zamieňame si skutočný cieľ nášho života iba za potreby tela, ako bezpečnosť, jedlo, spánok, partnerstvo, hojnosť, prosperita, dovolenky, pohodlie, … Riešime situácie, ktoré považujeme za problémy, na telesnej úrovni, ale to nie je cieľ tohto života v ľudskej forme tela. Takto plytko je to len údržba vozidla, staranie sa o pole, na ktorom život prebieha, ale nesledujeme skutočnú kvalitu prebiehajúceho života. Modifikácie fyzickej a psychickej úrovne nastane kultiváciou duchovnej roviny, jej presnosti, a opore v písmach, v jasnosti a konkrétnosti činností.

Ľudia premietajú svoje materiálne koncepty do duchovného svete, a prezentujú ich ako pravdivé prejavy Stvoriteľa. Uctievame a oslavujeme Boha v poňatí neosobného Vesmíru, ale často máme materiálne očakávania, že uctievaním bude zlepšený náš materiálny, hmotný, fyzický svet a uspokojený zmyslový stav.

Boh nie je „kapsička potras sa“.

Samozrejme, aj na tejto úrovni si môžeme vylepšiť život. A to tým, že budeme mať menej požiadaviek a túžob na materiálnu prírodu, upustíme od pózy, že sme jej vládcovia, a že my sme Boh, alebo koncept, že my si vytvárame realitu. Upustením od týchto sebeckých konceptov sa zníži počet reakcií od hmotnej prírody, od "Matky Zeme", od "Matičky prírody", ONA dokáže byť niekedy poriadne krutá a nekompromisná !

Duchovný život nemôžeme pochopiť mysľou plnou podmienok alebo telom naplneným túžbami, ale môžeme ho pochopiť praxou. Praktizovanie duchovných princípov sa postupne premení do konkrétnych výsledkov, hoci na začiatku nevieme, aký bude pokrok, alebo ako to dopadne. Ale aj v materiálnom svete robíme určité veci, činnosti bez zjavného, a dopredu, známeho výsledku. Nevieme ako dopadnú, aké radosti alebo utrpenie prinesú, napriek tomu ich dookola robíme. Vytvárame partnerské vzťahy, ideme študovať, staneme sa rodičmi, nastupujeme do práce, ideme na dovolenku, pustíme sa do podnikania, … hoci na začiatku nevieme ako to celé dopadne. Iba máme vieru, že to celé dopadne dobre, že sa to podarí, že budeme úspešní, že budeme žiť naplnený a harmonický život s partnerom, budeme mať skvelú, milujúcu a chápajúcu rodinu, veríme lekárom, veríme učiteľom, rodičom, kamarátom, šéfom...

Aj keď sa zdá, že duchovný život je o slepej viere, fantázii a ulietavaní, nie je to tak. Je to tvrdá, každodenná aplikačná prax, je to nekompromisné a presné overovanie viery cez zákon akcie a reakcie. Potrebujeme si byť toho vedomí.

Toto uvedomenie a duchovná prax by sa mali stať súčasť našej prirodzenosti, a zároveň presným pochopením, umocneným poznatkami, prijatím a analýzou rozptýlime naše pochybnosti a pochybnosti iných. Pokrok týmto spôsobom vedie k jasnému vedomiu a plnohodnotnému životu.

Duchovno nie je spôsob úniku z reality hmotného sveta, ale cesta, spôsob, ktorý nám pomáha realitu hmotného sveta zvládať.