Praktizovanie a služba Bohu. Služba Bohu je odpútavanie sa od plodov činnosti, odovzdávanie každej činnosti Bohu, konanie pre Boha, byť v pokore, pokání, v odpustení.

BG 2.31

„Ti, kdo konají své povinnosti podle Mých pokynů a řídí se tímto učením s vírou, prosti odporu k Mému nařízení, budou vysvobozeni z pout činností prováděných s touhou po jejich plodech. „

BG 2.32

„Avšak o těch, kteří ze závisti toto učení přehlížejí a neřídí se jím, je třeba vědět, že jsou zbaveni poznání, zmateni a jejich snahy dosáhnout dokonalosti jsou odsouzeny k neúspěchu."

BG 2.9

„Práci je třeba konat jako oběť Viṣṇuovi — jinak živou bytost svazuje v tomto hmotném světě. Konej proto své předepsané povinnosti pro Jeho uspokojení, synu Kuntī. Tak nebudeš nikdy poután.„

BG 2.19

„Člověk by tedy měl jednat z povinnosti a nelpět na výsledku svých činů, neboť jednáním bez ulpívání dosáhne Nejvyššího.„

Uvedomenie si, že my nekonáme, že je cez nás konané.

„Duše zmatená vlivem falešného ega se považuje za vykonavatele činností, které ve skutečnosti provádějí tři kvality hmotné přírody.„

Uvedomovanie si, že nie sme myseľ a hlboké praktizovanie odpútavania sa od myšlienok, mysle a zmyslových pôžitkov na všetkých úrovniach. To je sebadisciplína.

BG 2.40

„Sídly tohoto chtíče jsou smysly, mysl a inteligence. Skrze ně chtíč zahalí skutečné poznání živé bytosti a zmate ji.“

BG 2.42

„Činné smysly jsou nadřazeny neživé hmotě a výše než smysly je mysl. Inteligence stojí ještě výše než mysl, a ona (duše) převyšuje dokonce i inteligenci.

BG 2.43

„Ó Arjuno, bojovníku mocných paží! Ten, kdo takto ví, že je v nadřazeném postavení vůči hmotným smyslům, mysli a inteligenci, by měl uklidnit mysl uváženou duchovní inteligencí (rozvinout vědomí Kṛṣṇy), a tak — duchovní silou — přemoci tohoto neukojitelného nepřítele, který se nazývá chtíč.“

Každý z nás má svoje predstavy a pochopenia, čo znamená duchovný rast a duchovný život. Častokrát spájame duchovný život s dosiahnutím harmónie tela, mysle a duše.

V predchádzajúcich častiach sme spomínali, že duša je duchovnej, transcendentálnej povahy, pochádza z duchovnej energie, pričom telo a myseľ pochádzajú z hmotnej energie, sú súčasťou pominuteľného hmotného sveta. To znamená, že duša a myseľ sú v opozícii. Každá pochádza z iného typu energie, hoci obidve energie pochádzajú z toho istého zdroja, ale ich kvalita je diametrálne rozdielna.

Duša je transcendentálna a myseľ je hmotná, preto myseľ a zmysly sú proti záujmom duše, či už v hmotnom alebo duchovnom živote. Buď ovláda duša myseľ alebo myseľ dušu. Musíme myseľ a zmysly držať pod kontrolou. Musíme ukázať svoju autentickosť, záujem, úprimnosť robiť zmeny v myslení a kontrole mysle, vtedy nám Boh bude pomáhať, bude vytvárať príťažlivosť k sebe. Ale keď hovoríme, aké je to ťažké, nemožné, že to nedokážeme a hľadáme rôzne výhovorky a prekážky, vtedy myseľ nie je priťahovaná k Bohu. Myseľ začne vyhľadávať rôzne iné činnosti, ktoré odpútavajú pozornosť od Boha. Táto chuť mysle, toto jej zameranie môže byť zmenené Božou milosťou. Stačí započuť a zachytiť toto volanie. Začať praktizovať odpútavanie sa od zmyslových pôžitkov, robiť pokánie, odpúšťanie, modlitby, služba Bohu na všetkých úrovniach, počúvať, čo hovorí myseľ a nebrať vážne jej bľabotanie. Uvedomiť si jej naliehanie, súdenie, akonáhle sú myšlienky namierené voči niekomu a na úkor niekoho, zamotávame sa do pripútaní a karmických uzlov.

Každý deň krok po kroku, pravidelnosť, disciplína, prekonávanie pohodlia, lenivosti, mať odvahu, dôveru v život a životné udalosti… Týmto spôsobom vzrastie chuť robiť viac a viac, chceme sa rozvíjať, byť lepší a lepší, uvedomovať si, že my nekonáme, nikomu nepomáhame, nemáme nejaký vyšší zmysel a cieľ života, nemáme žiadne výnimočné poslanie alebo spásu iných bytostí, vnímame svoje postavenie, žiadna nadradenosť, len čistá služba, a tomto stav je Božia milosť. Boh odmeňuje našu myseľ, keď sme priťahovaní k službe, bez pôžitku a odmeny, bez sebectva a chtíču, bez chamtivosti a nadradenosti, keď používame toto telo, nie na uspokojovanie zmyslov, ale na službu Bohu, potom nám Boh dáva svoju milosť.

Hľadajme riešenia na každodenné problému v duchovnej energii. Vyvinieme si vzťah k Bohu, ku zdroju, zastavíme hriešne, karmické, činnosti a získame oslobodenie z reinkarnačného procesu, alebo ho aspoň začneme a vložíme do neho intenzitu, presvedčenie. To je jedinou túžbou a poslaním duše, sebarealizácia, odpútanie a oslobodenie sa od hmoty, cesta domov k Bohu, ale pokiaľ zostávame v ilúzii a pripútaní k hmote, myseľ nebude nikdy spokojná. Neustále bude vytvárať jednu hmotnú a zmyslovú túžbu za druhou, bude naliehať, aby sme ju splnili. Staneme sa otrokom mysle, budeme tvrdo pracovať, aby sme naplnili hmotné túžby a budeme nešťastní, keď sa to nestane, keď nebudú naplnené očakávania. Majme uvedomenie, myseľ podvádza každého. Ona sa k niečomu pripúta, musíš to mať, musíš to vlastniť, to je tvoja tvoja hodnota, tvoje postavenie, tvoja prestíž, tvoj úspech, a za chvíľu sa toho myseľ zbavuje, lebo sa pripúta k niečomu novému.

Myseľ nebude nikdy spokojná, vedie nás k nespokojnosti, nestabilite, k nešťastiu. Stávame sa zatrpknutí, depresívni, apatickí. V tomto materiálnom svete nemôžeme byť nikdy spokojní a úplne šťastní, pretože v materiálnom svete prichádza množstvo a množstvo podnetov k chtíču, chamtivosti, sebectvu, porovnávaniu sa, pripútaniu sa, vlastneniu, manipulácii, ovládaniu, uznaniu, pozornosti… Každý chce mať pravdu.

Šťastie nenájdeme v materiálnom svete, či už v hrubo hmotnom alebo jemno hmotnom (aj mystické zážitky, alebo „už mám toľko toho vyriešeného“, mám vyššiu vibráciu ako niekto iný, ja už som ďalej, ja už som pokročil, dokážem ovládať žilvy, mám dary, ja už nemám čo riešiť…). Budeme sa naháňať za niečím, čo sľubuje šťastie. Ale v skutočnosti materiálne šťastie je premenlivé, dočasné, podliehajúce času, pominuteľné.

Myseľ a zmysly budú spokojné iba vtedy, keď ich pozornosť bude upriamená na Boha, na zdroj, odkiaľ pochádzajú.

Duchovný život je absolútne nevyhnutný.