V Bhagavad Gíte Krishna hovorí :

„Ja som myseľ. Neovládnutá myseľ je najhorším nepriateľom.“

Z toho vyplýva, že Boh je nepriateľ ? Alebo…

Nie, V skutočnosti je Boh najlepší priateľ a ochranca.

Tak potom, prečo je myseľ najhorší nepriateľ, keď Boh je myseľ. Pretože, my sme sa stali nepriateľom Boha. Súperíme s Bohom, myslíme si, že všetko tvoríme, že sme pánom tvorstva, že ovládame a meníme realitu, že víťazíme nad osudom, že všetko nám patrí. Chceme byť nezávislí, chceme si užívať tento svet, ktorý nám nepatrí, lebo patrí Bohu. My sme nestvorili tento svet. Nikto z nás ! Nikto z nás nestvoril rieky, vodu, vzduch, rastliny, iné zvieratá, energiu, nerastné bohatstvo, hory, stromy….Nikto z nás ! To všetko patrí Bohu. Už to existovalo skôr, ako sme prišli na planétu Zem, a bude to existovať aj potom, keď z planéty odídeme.

Keď hovoríme, že sme tvorcovia reality, prečo tá realita sa neustále mení, prečo sú na svete vojny, hlad, hnev, choroby, prečo podliehame mysli, prečo prichádzajú negatívne myšlienky, hoci si vytvárame skvelú, pozitívnu realitu. Prečo? Prečo návody a pravidlá neplatia stále, keď sme tvorcami? Keď tvoríme, mali by sme mať predsa tvorenie pod kontrolou. Hm, prečo sa to nedeje? Prečo „tvorenie“ nemáme pod kontrolou?

Myslíme si, že konáme MY. To znamená, že sa snažíme stať Bohom, myslíme si, že sme Boh, …ale ani táto materiálna energia nie je naša. Aj materiálna energia patrí Bohu, a my ju zneužívame, bez opýtania sa, bez dovolenia, bez pokory, bez úcty, robíme si nároky. Ako môžeme hovoriť o našom svete, našej planéte, našej zemi, našej pôde, ako môžeme hovoriť, že nám to patrí. My sme sa len prednedávnom „narodili“ a tento svet tu bol milióny rokov pred nami, a ďalšie milióny bude po nás. A my si naivne myslíme, že tento svet je náš, že nám patrí, že tvoríme a ohýbame realitu, že sme pánmi materiálneho sveta. Toto je ilúzia. Toto je spôsob, ako sa stávame nepriateľmi Boha. Nárokujeme si na niečo, čo sme nevytvorili, a čo nám nepatrí. Toto je výsledok zneužitia slobodnej vôle, chtíču, sebeckosti, chamtivosti, závisti.

Duša samotná, bez prekrytia telom, je plná poznania, má kvality Boha (bohatstvo, moc, slávu, krásu, poznanie, odriekanie) v rôznych pomeroch. Iba Boh ich má v Absolútnej plnosti. Kvalitatívne sa nelíšime od Boha, ale kvantitatívne áno, preto nie sme Boh. Duša vo svojej čistote je múdra, je nedeliteľnou súčasťou Boha. Boh je najvyššia Duša, a my sme jeho nepatrná čiastočka, okrajová energia, ako lúče Slnka. Toto je naša skutočná pozícia. Ale keď sme prekrytí chtíčom, chamtivosťou, závisťou a stotožnili sme sa s falošným egom, tak si začneme hlúpo myslieť, že sme nezávislí, že konáme nezávisle, že našou úlohou nie je odovzdať sa a slúžiť Bohu. Začali sme si robiť nároky na tento svet, že je náš, že sme priami dediči (ako, keď dieťa si užíva peniaze a majetok pracujúceho rodiča, berie plody jeho práce, mysliac si, že je to jeho, dokonca sa ním aj chváli a robí si nároky). Týmto spôsobom sme začali súperiť s Bohom a stali sme sa nepriateľmi Boha. A akonáhle sa to stane, myseľ sa stáva nepriateľom.

Ako sa stane naším nepriateľom?

Myseľ zameria pozornosť na množstvo dočasných, pominuteľných zábav, objektov, uspokojovanie zmyslových pôžitkov, na úrovni fyzickej, mentálnej aj emocionálnej, a začne VYŽADOVAŤ, NALIEHAŤ, TLAČIŤ, robiť požiadavky a nároky, domnienky, hodnotenia, súdenia, vytvárať hranice, mentálne špekulácie… takto sme mysľou ťahaní životom, jej nápady a naše nevedomé rozhodnutia povedú k následkom, ktorým hovoríme karma. Kto nám dal povolenie robiť si nároky, bezbreho si užívať, veď nikto z nás nevytvoril tento svet. Pripútavame sa k zmyslom. Myseľ hovorí zober si to, je to tvoje, užívaj si, môžeš, ale za všetko platíme cenu, ani si ju neuvedomujeme.

Myseľ nám nepovie, koľko, čo stojí, a aký je konečný účet, a pri záverečnom vyúčtovaní nás myseľ opustí. Preto sa hovorí, že myseľ je naším najnebezpečnejším nepriateľom. Keď nastanú problémy, myseľ nás opustí, nevie nás riešenia, ponúka iba možnosti, obvinenia, výhovorky, ospravedlnenia, nekonečný dialóg sama so sebou alebo mlčí. Na konci tohto života je vystavený účet, koľko Božej energie sme vzali, zneužili, koľko zmyslových pôžitkov bez dovolenia sme mali, koľko krádeží, zneužívania Božej energie, koľko privlastňovania Božej energie sme mali….a vystavený účet budeme musieť zaplatiť, kým nebude úplne vyrovnaný. Jemno hmotné telo bude vytiahnuté z fyzického tela a bude musieť prísť k platbe. Po odčinení platby, duša prijíma ďalšie telo, ďalšie narodenia, ďalší život, môže spadnúť do nižšej formy tela, podľa toho, akým spôsobom v materiálnom svete žila. Pokiaľ sme nepriatelia Boha, alebo si myslíme, že Božia energia je k nášmu užívaniu si zmyslových pôžitkov, myseľ nás znova privedie do problémov.

Kto ovládol myseľ dosiahol Najvyššiu Dušu v srdci, to je tá cesta z mysle do srdca.

Ako ovládnúť myseľ:

*My nie sme táto myseľ.

*Myseľ je miesto, kde začína maya, ilúzia.

*Odpútať sa od mysli s pochopením a uvedomením: ja som duša.

*Myseľ je Božia energia, patrí Bohu.

*Telo patrí Bohu.

*Tento svet patrí Bohu, tento svet je Božia energia.

*Ja som len služobník Boha, ako všetky ostatné živé bytosti, dokonca aj polobohovia.

Ak si to uvedomíme, že nesmieme zneužívať Božiu energiu na zmyslové pôžitky, uvedomíme si, že nekonáme, že nie sme pánmi tvorstva, že tento svet sme nestvorili. Je to Božia milosť, že máme všetko, že nič sa neudeje bez prítomnosti Boha, že Boh o všetkom vie, že sa pred ním nikam neskryjeme a neoklameme ho.

Keď svoj život, ktorý sme tiež dostali z milosti Boha odovzdáme k službe Bohu a jeho večným zábavám, príjmeme pokoru a odpútanie sa od hmotných túžob a pôžitkov na všetkých úrovniach, keď prestame súperiť a vyhlasovať sa za Boha, keď prestame hovoriť, čo presne Vesmír chce, a ako to má usporiadané, alebo ako to Boh chce…Boh, ktorý je ovládateľom všetkých energií, nám pomôže, a to je okamih, kedy sa myseľ stane naším priateľom. Boh potom vedie našu myseľ, aby slúžila a viedla naše zmysly k Bohu. Boh sám povedie myseľ k nemu, nie k ilúzii.

Myseľ má tendenciu ťahať nás späť do materiálneho sveta, je to jej úloha, jej podstata. A prečo to dookola robí ? Lebo sme sa neodpútali od tela, neodovzdali sme sa Bohu, nevzdali sme sa predstavy, že sme tvorcovia a užívatelia, a potom myseľ nemôže konať inak, pretože je súčasťou materiálneho sveta v jemno hmotnej úrovni, a koná cez zmysly.

Riešenie:

Musíme sa naučiť jednať na duchovnej úrovni. Všetko prejavené v hmote, v materiálnom svete, má základ v duchovnej úrovni, úplne všetko.

…pokračovanie v tretej časti.