Aj myseľ patrí Bohu…zaujímavé zistenie.

Väčšinou sa stretávame s pochopením, že myseľ je niečo mimo nás, že je nepriateľ, že je protivník, ktorého treba zdolať, umčať, navždy odstrániť. Stávame sa bojovníkmi, obetami večne plynúcich a atakujúcich myšlienok, nekonečného vnútorného monológu na rôzne témy, v rôznych naladenia, vnútorných konšpiráciách, protichodných vysvetleniach…atď, nedokážeme všetko vymenovať.

Pátrala som po tom, prečo sa mentálne ukončenia blokov, vzorcov, blokujúcich vyhlásení a presvedčení po nejakom čase opätovne vracajú v rovnakej alebo v inej podobe. Všetky odpovede som našla v svätých védskych textoch, v Bhagavad Gíte. Pochopila som, že problém vzniknutý v hmote, nemôže byť vyriešený v úrovni hmoty. Problém vzniknutý v hrubo hmotnej úrovni sa snažíme ohýbať a „zmeniť“ v jemno hmotnej úrovni, úrovni mysle. Ale stále je to len hmota. Tento ohyb, zmena, sú dočasné, pominuteľné ako myseľ samotná. Väčšinou sa objaví znova, v inej oblasti života a v inom časovom úseku. Keď sa pozrieme na podstatu a dôvod, zistíme, že sa točíme v kruhu. Základné uvedomenie je, že myseľ nesídli v mozgu, a nie je súčasťou fyzického, hrubo hmotného, tela. S fyzickým telom, ako takým, nemá nič spoločné.

Myseľ by mala byť náš priateľ, nie nepriateľ. Mali by sme pomocou mysle rásť, nie upadať. Neustále hovoríme o ovládaní mysle, a nestále počujeme aké je to ťažké. A prečo je ťažké ovládať myseľ ? Poďme sa na to pozrieť.

V Bhagavad Gíte (10:22) Krishna hovorí:

„Z Véd jsem Sāma Veda, z polobohů nebeský král Indra, ze smyslů mysl a v živých bytostech jsem životní síla (vědomí).“ 

„Zo všetkých vecí, ktoré je ťažké pokoriť, Ja som myseľ.“

To znamená, že Boh ovláda myseľ nás všetkých, pretože my nie sme myseľ. Sme duša, a duša je večné vedomie.

Ja som.

Ja existujem, nič viac.

To je základný zmysel existencie, ktorý vychádza z duše, z vedomia, ktoré je večné. Ani smrť nezastaví a nezničí toto vedomie. Smrť je ako spánok, každý spánok sú „malé“ každodenné smrti. Hlboký spánok tela, z pohľadu vedomia, je ako smrť. A napriek tomu sa telo z tohto stavu prebudí. A po prebudení zo spánku sme stále tá istá osoba, ktorá išla spať. Po smrti fyzického tela je duša premiestnená do lona ďalšej matky a zoberie ďalšie telo. To telo sa postupne vyvíja v tele matky a vedomie opäť manifestuje to isté: Ja som. Ja existujem. To je duša.

Duša je prekrytá hrubo hmotným (fyzickým) telom a jemno hmotným (aurickýcm) telom. Jemno hmotné telo pozostáva z troch častí: myseľ, inteligencia a falošné ego.

Myseľ ponúka duši stotožnenie sa s telom, vytvorenie falošnej a dočasnej identity. Ale myseľ sa od duše diametrálne líši. Duša je trancendentálna, pochádza z duchovnej energie a nepodlieha času. Naopak myseľ podlieha času, pochádza z hmotnej energie a hmotná energia je podriadená duchovnej energii. Myseľ sa mení, vyvíja, zabúda. Anamnézou môžeme zabudnúť na identitu, s ktorou sme sa stotožnili, môžeme zabudnúť meno, alebo na to, kde bývame, ALE nikdy nezabudneme, že sme, že existujeme. Stav existujem, som je prejavom duše, nie mysle.

Jemno hmotné a hrubo hmotné telo sme dostali od Boha pri „príchode“ na planétu Zem. Myseľ ako súčasť jemno hmotného tela, preto patrí Bohu. Myseľ je ovládaná Bohom. Boh a duša sídlia v srdci každej živej bytosti. Boh ovláda telo aj myseľ, ovláda jemno hmotné aj hrubo hmotné telo. My nedokáže kontrolovať činnosť tela, vnútorných orgánov…nevieme, ako je to celé riadené, aký je mechanizmus, nepoznáme zložité funkcie tela, metabolizmu, máme len dohady, špekulácie ako by to mohlo byť. Toto všetko je pod kontrolou Najvyššej Duše, Boha.

Podmienená duša stotožnená s telom má materiálne túžby, radosti, ktoré si užíva cez zmysly (oni sú tiež súčasťou mysle) prostredníctvom tela. Prekryté vedomie, duša, je zamerané cez myseľ a stotožnenie sa s telom, do vonkajšieho sveta, ohýbanie reality, hoci poriadne nevieme, čo je skutočná realita. Takto sme stratili pojatie o Bohu v našom srdci.

Myseľ dostáva informácie od zmyslov a na základe toto sa rozhoduje, a zo svojej podstaty hovorí: toto je dobré, toto nemusím, tomuto sa vyhni, toto sa dá využiť, toto nemám rád…Takže cez myseľ si robíme obrázok o svete okolo nás a o sebe samých. Všetky chute, jedlá, ktoré jeme, hudbu, ktorú počúvame, s akými ľuďmi sa stýkame, čo máme radi, aký druh vecí a spôsobov, čo chceme alebo nechceme robiť…To všetko je vytvárané v mysli, DOČASNEJ a večne sa meniacej mysli. Dnes je to tak, zajtra to môže byť inak. Dnes sa nám páči toto a zajtra sa nám páči niečo iné.

Ale my nie sme myseľ, a nie sme skutoční ovládatelia mysli, lebo nám myseľ nepatrí. Myseľ, ktorá nie je upriamená na Boha a nepozná skutočnú podstatu pravdy, hľadá uspokojenie v zmyslovom svete, pominuteľnom, dočasnom, neustále sa meniacom. Takto sa myseľ stáva nepriateľom. Ako sa to stalo?

…pokračovanie v druhej časti.